Stres a stratégie na jeho zvládanie

Čo robiť, ak sa stresujem alebo prežívam krízu?

Podľa odborníkov „o kríze hovoríme vtedy, keď sa človek ocitne v zaťažujúcej nerovnováhe medzi subjektívnym významom problému a možnosťami zvládania, ktoré má k dispozícii. V kríze jedinec cíti ohrozenie svojej identity, kompetencie utvárať svoj vlastný život. Prežívanie schopnosti formovať život má pre nás vysokú hodnotu, ktorá je v kríze ohrozená; reagujeme na to viac či menej vyjadrenou úzkosťou a stresom.“

Životné krízy a stres sú súčasťou ľudského života. Neznamenajú, že sme slabí alebo že sme zlyhali. Sú signálom, že potrebujeme spomaliť, venovať pozornosť svojim potrebám a nájsť spôsob, ako sa o seba postarať.

Je fajn zastaviť sa a položiť si niekoľko otázok: Čo ma v tejto chvíli najviac zaťažuje? Čoho sa obávam? Čo momentálne potrebujem? Čo môžem ovplyvniť a čo už nie je v mojich rukách?

Krízou nazývame napríklad ťažké situácie či dlhodobý nedostatok zdrojov na existenciu a rozvoj. Kríza je ťažký, prechodný stav, ale aj obdobie vrcholiacich ťažkostí a napätia. Môže ísť o čas veľkých a náročných zmien, obdobie pandémie či iné situácie ohrozujúce život, zdravie, životné prostredie, materiálne a duchovné hodnoty.

Negatívne následky krízy môžu mať rôzne podoby. Jednou z nich je stres. Opisuje sa zvyčajne ako tlak, záťaž či napätie. Stres môže byť vyvolaný zvonka (napr. defektom na aute, meškajúcou výplatou a pod.), ale aj zvnútra (napr. myšlienkami: „Čo ak ma niekto osloví a ja nebudem vedieť reagovať?“ alebo „Čo si o mne ľudia pomyslia?“).

Poučka hovorí, že stres je nešpecifická obranná reakcia organizmu, ktorá sa vyvíja na základe chemických a fyziologických prejavov tela. Môže mať pozitívny aj negatívny význam. Pozitívny stres, známy ako eustres, nás motivuje a povzbudzuje, zatiaľ čo negatívny stres môže vyčerpávať organizmus.

„Otec“ stresu Hans Selye (1907 – 1982), po maďarsky Selye János, rodák z Komárna, identifikoval tri hlavné fázy v procese stresu: fázu poplachu, fázu odporu a fázu vyčerpania. Vo fáze poplachu telo vníma stresor a vstupuje do stavu pohotovosti. Vo fáze odporu sa telo snaží prispôsobiť stresu a udržať si vnútornú rovnováhu. Nakoniec, vo fáze vyčerpania, telo už nedokáže zvládať stres a môžu sa objaviť zdravotné problémy.

Podľa Selyeho stres predstavuje výzvu alebo hrozbu. Keď telo vníma požiadavku ako zdroj stresu, spustí sériu fyziologických reakcií zameraných na obnovenie vnútornej rovnováhy, známej ako homeostáza.

Tieto fyziologické reakcie zahŕňajú uvoľňovanie stresových hormónov, ako sú kortizol a adrenalín, ktoré pripravujú telo na zvládnutie stresových situácií. Okrem toho sa aktivuje sympatický nervový systém, ktorý zvyšuje srdcovú frekvenciu a krvný tlak a zrýchľuje dýchanie, aby telo získalo viac energie.

Chronický stres môže napríklad viesť k srdcovým problémom, poruchám spánku, depresii, úzkosti a iným zdravotným problémom. Okrem toho môže stres ohroziť imunitný systém, čím sa jednotlivec stáva náchylnejším na choroby.

Stres je fyziologický proces stimulácie, aktivácie a reakcie organizmu. V prípade, že je dlhodobý alebo príliš intenzívny, stáva sa škodlivým a vyžaduje si riešenie.

Istá forma záťaže k nášmu životu patrí. To, ako sa s ňou vysporiadame, závisí aj od copingových stratégií, ktoré máme zakorenené v sebe, ale môžeme sa ich naučiť korigovať a zlepšovať.

Medzi copingové stratégie môže patriť odmietanie viny či prevzatia vlastnej zodpovednosti alebo obrátenie sa k pozitívnym aktivitám, tzv. náhradné uspokojenie. Medzi stratégie zvládania záťaže patrí aj analyzovanie situácie, plánovanie a uskutočňovanie postupov s cieľom vyriešiť problém. Často sa človek snaží zvládať stres kontrolovaním vlastnej reakcie, prípadne si dáva pozitívne sebainštrukcie. Iný človek si okamžite zvolí rozhovor s odborníkom o svojom probléme či hľadá sociálnu oporu a pomoc medzi najbližšími.

Náročnejšie to majú tí, ktorí si vezmú do hlavy, že záťaži zamedzia alebo sa jej vyhnú, prípadne v záťažovej situácii rezignujú s pocitom bezmocnosti a beznádeje. Často sa stáva, že sa u človeka prejaví copingová stratégia nazývaná perseverácia. To znamená, že sa nedokáže myšlienkami odpútať od záťaže a dlho si ju premieta. Prípadne sa začne sebaobviňovať a pripisovať záťaž vlastnému chybnému správaniu.

Ako to máte vy so zvládaním záťaže? Ktoré stratégie zvládania záťaže u vás dominujú? Môžete si to k nám prísť zistiť prostredníctvom skríningového testu.

Mgr. Sylvia Potzy, psychologička, MediPark s. r. o., Miloslavov